Pavol Jedlička

Cirkevného hodnostára Pavla Jedličku (Jedlicska, 1844 – 1917) možno
považovať za plodného regionálneho historika. Venoval sa témam
z minulosti malokarpatského regiónu a uhorských dejín. Publikoval štúdie,
knihy, ako aj primárne archívne dokumenty, ktoré obohatili slovenskú
a maďarskú historiografiu. Vyvíjal pozoruhodnú zberateľskú činnosť.
Svojou bohatou publikačnou činnosťou a aktivitami v oblasti verejného
života sa zaradil medzi rešpektovaných katolíckych duchovných.

1. Portrét Pavla Jedličku, 1916, olej na plátne Zdroj: LANČARIČ, A http://nzr.trnava.sk/?q=node/2507.

Rodinné korene
Pavol bol starším synom Štefana Jedlicsku a Kataríny, rod. Mihályffyovej.
Narodil sa 14. januára 1844 v obci Dolný Lopašov v Nitrianskej stolici. Pavol mal o štyri roky mladšieho brata Jána, ktorý sa narodil 22. júla 1848 taktiež v Dolnom Lopašove.
Pavlova a Jánova matka mohla pochádzať z maďarskej zemianskej rodiny z Ostrihomskej stolice. Rodičia Pavla neboli majetní. Finančne ich podporoval príbuzný Michal Jedlička. Pavol Jedlička v mladom veku stratil matku.
Pavol opisuje otca ako hlboko veriaceho človeka, ktorý ho nasmeroval ku katolíckej viere. Možno, že jeho otec inklinoval k identite Hungarus (povedomie štátnej príslušnosti k Uhorsku, člen natio hungarica), preto syna nabádal aj k študovaniu maďarčiny. Tento jazyk sa naučil od dolnovoderadského farára a veľkokostolianskeho dekana Štefana Mészárosa, ktorý pôsobil v Dolných
Voderadoch v rokoch 1844 – 1859.

Vzdelanie a cirkevná kariéra

Jedlička navštevoval ľudovú rímskokatolícku školu v Dolnom Lopašove, ktorá patrila pod farnosť v Radošovciach. V rokoch 1854 – 1862 chodil na arcibiskupské gymnázium v Trnave. Posledné dva roky bol chovancom Seminára sv. Imricha v Prešporku (Emericanum). V Trnave vynikal znalosťou maďarčiny a francúzštiny, dosahoval veľmi dobré výsledky z náboženstva, gréckeho jazyka, dejepisu, geografie a matematiky.V roku 1862 zmaturoval s hodnotením výborný. Svoju dráhu nasmeroval do centra uhorského cirkevného života – Ostrihomu. V roku 1862 nastúpil do tamojšieho katolíckeho Seminára sv. Štefana (Stephaneum). Za kňaza bol vysvätený 25. júla 1866 a za kaplána v Častej bol vymenovaný 5. septembra 1868. Dlho tam však nepôsobil a 1. decembra 1868 bol preložený, tiež vo funkcii kaplána, do Pešťbudína, do mestskej časti Tabán. Dňa 27. júna 1870 dostal faru v Štefanovciach, kde pôsobil do 30. júla 1874, keď ho vymenovali
za farára v Horných Orešanoch, kde aj zomrel. Jeho napredovanie v cirkevnej hierarchii začalo až v roku 1882. Dňa 3. mája 1882 bol vymenovaný za vicedekana
v smolenickom obvode. Bol aj tamojším školským inšpektorom. Na významnejší vzostup ale musel čakať až do 13. júna 1902. Stal sa ostrihomským kanonikom a vikárom trnavského arcibiskupského dištriktu. Symbolickú pozíciu titulárneho veľkovaradínskeho prepošta s patrónom sv. Jána Krstiteľa získal v roku 1903.14 O päť
rokov neskôr bol vymenovaný za nitrianskeho arcidekana.

Prvé kroky historika

Jedlička sa systematicky začal venovať regionálnym dejinám od konca 60. rokov 19. storočia. Zrejme pozitívne naňho vplývali od polovice 19. storočia sa rozmáhajúce historické, archeologické, etnografické, umenovedné a pamiatkarské výskumy popredných katolíckych kňazov-vedcov, akými boli napr. Nándor Knauz (1831 – 1898), Florián František Rómer (1815 – 1889), či Tivadar Ortvay (1843 – 1916). Nándor Knauz pôsobil od roku 1860 ako archivár v Primaciálnom archíve v Ostrihome a ako arcidiecézny knihovník. Jedlička s ním mohol počas seminárnych rokov nadviazať kontakt. Pod Knauzovým vedením vychádzal od roku 1863 cirkevnohistoricky orientovaný časopis Magyar Sion, v ktorom Jedlička, napriek mladému veku, získal pomerne veľký publikačný priestor. Venoval sa edícii latinských dokumentov zo 16. storočia k dejinám katolíckej cirkvi v Uhorsku a dostal príležitosť publikovať lokálne a regionálne ladené historické štúdie. Od 70. rokov 19. storočia sa mu, po zužitkovaní niektorých klenotov rodinného archívu Pálfiovcov
(Pálffy), podarilo preniknúť aj do prestížnych akademických periodík v Budapešti, ako Archaeologiai Értesítő, Történelmi Tár. V štúdiách sa zameriaval skôr na cirkevné dejiny (najmä dejiny prepoštstiev a farností), ale pozornosť venoval aj spoločenským, hospodárskym a kultúrnym javom. Veľmi rád mapoval architektonické pamätihodnosti lokalít a opisoval ich historický a stavebný vývoj (Čachtice, Červený Kameň). Často publikoval len archívne pramene, ale bez širších dejinných súvislostí.
Čerpal nielen zo zbierok farských archívov a knižníc, ale vytváral si aj rozsiahlu sieť kontaktov. Chcel zachrániť pre budúcnosť písomné pamiatky i predmety, aby sa „čriepky“ z minulosti nestratili. Jedlička, chcel byť nápomocný pri vzdelávaní ľudu a viesť ho k úcte voči vlastným dejinám. V štúdii o dejinách prepoštstva v Novom Meste nad Váhom to zhrnul nasledovne: „Chválitebnou vlastnosťou našej doby je, že drahocenné pamiatky, ktoré nám nechali naši predchodcovia, zachránia od zániku, aby ich ponúkli ďalším pokoleniam. Neúnavnú snahu a vytrvalosť vo výskume, ochrane a prezentácii starých dokumentov a pamiatok, je možné vidieť všade, a chvála Bohu, niekoľko rokov už aj u nás; dúfame, že vlastníci týchto pamiatok – v záujme domácej historiografie – oboznámia s nimi aj verejnosť. Keby naši predkovia dokumenty, ktoré používali, neumiestnili v skriniach, ktoré napadli črvotoče, ale by ich uskladnili na miestach, kde by neboli poškodené, predsa naša historiografia by mala oveľa bohatšie dáta! My sa musíme poučiť z ich ľahostajnosti, aby sme neboli právom súdení potomkami.“ S velikánom uhorskej vedy Floriánom Rómerom sa zrejme osobne poznal a užšie spolupracoval. Pomáhal mu zabezpečiť etnografický materiál zo slovenských regiónov Prešporskej a Nitrianskej župy na svetovú výstavu vo Viedni v roku 1873. Jedlička sa zaslúžil o vznik Archeologického spolku Bratislavskej župy (Pozsony Vármegyei Régészeti Egyesület). Dňa 20. novembra 1872 zverejnil výzvu, napísanú na fare v Štefanovciach, na založenie spolku, ktorý by sa zameral
na záchranu a odborné spracovanie archeologických pamiatok v regióne. Zakladajúce valné zhromaždenie s približne 150 členmi sa konalo 15. decembra 1873 v Prešporku. V ročenke spolku Jedlička publikoval štúdiu, v ktorej sa zaoberal historickými a kultúrnymi pamiatkami malokarpatského regiónu (Červený Kameň, Častá, Dlhá, Doľany, Dolné Orešany, Štefanovce). Postupne napredoval vo vedeckom živote Uhorska. Spolu s učiteľom kresby Szilárdom Várdaim vyhotovil pôdorysy hradov v Prešporskej a Nitrianskej župe. Minister školstva a náboženstva Ágost Trefort ho 29. júla 1875 vymenoval za vonkajšieho člena Štátnej pamiatkovej komisie (Műemlékek Országos Bizottsága). Pre tento pamiatkový orgán zdokumentoval hrady, kaštiele a kostoly zo spomenutých žúp. Jedlička patril spolu s Jozefom Könyökim, Viktorom Miškovským a Františkom Stornom medzi najusilovnejších externých členov komisie.

Bádateľ dejín rodu

Pálfi Pavla Jedličku právom možno považovať „za dvorného historika“ Pálfiovcov. Výskumy v ich rodovom archíve začal realizovať v 70. rokoch 19. storočia a ich výsledky publikoval. Na základe archiválií vytvoril životopisy, resp. medailóny najslávnejšieho príslušníka rodu, grófa Mikuláša Pálfiho (1552 – 1600).28 V roku 1897 zverejnil úctyhodné množstvo listín, listov a iných dokumentov z jeho života a z dejín tohto významného aristokratického rodu. S podporou grófa Štefana Pálfiho (1828 – 1910) a ostatných príslušníkov rodiny realizoval archívne výskumy v seniorátnom archíve rodu v Prešporku, resp. na Červenom Kameni, v archíve magistrátu v Prešporku, v budapeštianskych archívoch a múzeách a v archívoch ríšskych inštitúcií vo Viedni. Precíznymi poznámkami vybavená publikácia sa skladá z dvoch častí: z krátkej biografie grófa Mikuláša Pálfiho, zameranej najmä na jeho pôsobenie v protitureckých bojoch, a regestov 1 160 dokumentov. Pavla Jedličku sa stala základom archeologického oddelenia múzea. V roku 1910 vydal pramennú edíciu
s 1 044 listami v plnom znení aj s regestami. Obsahovala aj medailóny príslušníkov rodu, približovala príbuzenské vetvy, ekonomickú charakteristiku a vývoj panstiev spolu s genealogickými tabuľkami. Dokumenty vyhľadal v pálfiovskoma erdödiovskom archíve. Vydanie knihy sponzorovali Pálfiovci. Autor ju dedikoval seniorovi rodu, majiteľovi červenokamenského panstva Štefanovi Pálfimu k 82. narodeninám. Gróf mu umožnil realizovať výskum v rodinnom archíve, no zároveň očakával, že sláva rodu bude zvečnená v historických prácach. Druhú markantnú bádateľskú líniu Pavla Jedličku tvorili regionálne dejiny, zamerané na oblasti Prešporskej a Nitrianskej župy. V dvoch rozsiahlych zväzkoch, vydaných v rokoch 1883 a 1891 s podporou grófa Štefana Pálfiho, spracoval dejiny malokarpatského regiónu od Červeného Kameňa až po Nové Mesto nad Váhom. Niektoré časti už predtým publikoval v odborných časopisoch. Podľa najnovšej interpretácie Jedličkove Malokarpatské pamiatky nadviazali na staršiu tradíciu, ktorú
predstavovali rané diela Arnolda Ipolyiho a Floriána Rómera, spájajúce popularizáciu histórie vo forme cestopisov s vedeckejším poňatím regionálnej historiografie. Vytvoril dielo, ktoré komplexne zachytávalo – aj v duchu pozitivizmu – pamiatky
spoločenského, hospodárskeho, cirkevného, kultúrneho a etnografického významu. Spektrum bolo pestré. Zmestili sa doň prírodné podmienky, ľudové obyčaje a rozprávky, aristokracia, drobná šľachta a ich rodokmene, doprava a domáci priemysel, nadácie a obchod, svetské a cirkevné stavby, knižnice a sochy. Dvojzväzková publikácia je právom považovaná za základnú literatúru
k dejinám tohto regiónu. Jedličkova tvorba bola ocenená na najvyššej úrovni v kruhu katolíckej vedeckej spisby. Vďaka viacročnej vedeckej a publicistickej tvorbe bol
zvolený v roku 1894 za člena Vedeckého a literárneho oddelenia Akadémie
svätého Štefana (Szent István Akadémia Tudományos és Irodalmi
Osztálya).

Záver
Pavol Jedlička zomrel po chorobe 27. februára 1917 ako 73-ročný. Jeho rakva bola vysvätená v ostrihomskej bazilike 2. marca 1917. Smútočnú omšu v ten deň o deviatej celebrovali ostrihomský arcibiskup a prímas Ján Černoch (Csernoch, 1852 – 1927) a biskup Medárd Kohl (1859 – 1928). S Jedličkom sa lúčili zástupcovia uhorského
najvyššieho kléru, cirkevného a vedeckého života, mesta Trnavy a kňazi trnavského arcibiskupského dištriktu. Bol pochovaný 4. marca 1917 o tretej popoludní vo svojom rodisku v Dolnom Lopašove. V závete odkázal časť majetku bratovi Jánovi a jeho potomkom, prostriedky vyčlenil aj na založenie chudobinca vo Veľkých Kostoľanoch,
ktorý mali spravovať Sestry sv. Kríža. Finančne semináru v Ostrihome, nechal zriadiť základiny na podporu kostolov a kňazov. Bohaté muzeálne zbierky venoval Spolku sv. Vojtecha a arcibiskupskému gymnáziu v Trnave. Veríme, že tento článok upozorní na potrebu nových výskumov súvisiacich so životom, dielom a identitou
Pavla Jedličku a na jeho pozíciu na slovensko-maďarskom kultúrnom a mentálnom pomedzí. Povedie snáď aj k lepšiemu pochopeniu kontextu vývoja uhorských a slovenských dejín 19. storočia.

Poďakovanie

Za spracovanie článku o Pavlovi Jedličkovi obec Dolný Lopašov ďakuje Mgr. Štefanovi Gaučíkovi, PhD. et PhD., ktorý je vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied a publikoval tému v odbornom časopise Pamiatky a múzea.